SAMUEL TOMÁŠIK (pseudonymy Kravodolský, Tomášek) 

sa narodil  8. februára 1813, v Jelšavskej Teplici, teraz Gemerské Teplice a zomrel 10. septembra 1887 v Chyžnom. Bol slovenský romantický prozaik, básnik a evanjelický farár.  Vzdelanie získaval v Jelšave a Gemeri, gymnázium navštevoval v Rožňave. Neskôr pokračoval vo vzdelávaní na lýceu v Kežmarku, Krakove a Wieliczke. Po ukončení vzdelávania pracoval dva roky ako vychovávateľ v Bánréve, no keď jeho otec ochorel, vrátil sa domov a po jeho smrti pôsobil v Chyžnom ako evanjelický farár. Keď v roku 1834 odišiel do Nemecka, aby si doplnil vzdelanie, v jeho farnosti ho zastupoval Samo Chalupka. V rokoch 1856 – 1860 sa stal dozorcom škôl a pričinil sa o založenie prvého slovenského gymnázia v Revúcej.
Svojou tvorbou sa radí do medziobdobia medzi kollárovskou a štúrovskou generáciou. Začínal latinskou tvorbou (poézia), no tiež sa zaujímal o ľudovú tvorbu. Okrem latinčiny písal tiež česky a slovensky. V jeho tvorbe sa veľmi často objavuje výzva do boja za slobodu či spravodlivosť, snaha dokázať dôležitosť slovenského národa v dejinách Uhorska, no venuje sa i básňam satirickým, manželským, či na báze ľudovej tvorby. Priestorovo umiestňuje svoje diela na územie Muráňa, resp. do gemerského regiónu. Jeho diela sa vyznačujú spevnosťou a ľudovým jazykom, pričom viaceré boli zhudobnené alebo zľudoveli.
V roku 1834 prišiel Samuel Tomášik do Prahy. V uliciach kráľovského hlavného mesta ho prekvapila, ba priamo zdesila prevaha nemčiny nad češtinou. Aby podporil slovanský živel, napísal na melódiu poľskej piesne Mazurek Dombrowskiego bojovný text. Neskôr text mierne upravil, takže namiesto Slovákov zahŕňal všetkých Slovanov. Vďaka čomu sa pieseň stala neoficiálne hymnou panslovanského hnutia. Ako oficiálnu hymnu prijali pieseň Hej, Slovania českí Sokoli a v roku 1977 aj Titova Juhoslávia.

Samo Tomášik: Hej, Slováci!

Hej, Slováci!, ešte naša slovenská reč žije,
dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije,
žije, žije duch slovanský, bude žiť na veky,
hrom a peklo! márne vaše proti nám sú vzteky!

Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny,
nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny:
i nechže je koľko ľudí, toľko čertov v svete,
Boh je s nami, kto proti nám, toho parom zmetie.

I nechže sa aj nad nami hrozná búrka vznesie,
skala puká, dub sa láme a zem nech sa trase:
My stojíme stále pevne ako múry hradné -
čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne!